Navigácia

Obsah

Vznik urbárov

Staré uhorské súkromné právo bolo založené na dvoch formách vlastníctva, a to na dedenom majetku (dedovizni) a urbárskom majetku. Dedovizeň znamenala pre zemiansky stav dvojnásobné obmedzenie šľachtického majetku. Bola to povinnosť voči rodine, pretože zdedený majetok musel ostať v rodine a povinnosť voči korune, v tom prípade, ak rod disponoval majetkom darovaným kráľom. V prípade vymretia rodiny sa musela čiastka tzv. kuriálneho majetku (patriaci ku kúrii, rodu) pôvodne darovaná kráľom (donácia) vrátiť ako tzv. odúmrť do kráľovských rúk.

Pod pojmom „urbár“ (z lat.urbarium – mestská pozemková kniha) sa rozumelo spísanie pozemkového majetku a povinností poddaných medzi zemepánom (hradným panstvom) a osobami nachádzajúcimi sa v poddanskej závislosti (poddaní, urbárnici). Dohoda neobsahovala len podmienky a vyčíslenie práce (poddanských robôt, dežmy), ale aj prenájmu pozemkov poddaným za naturálnu alebo finančnú protihodnotu. Urbárska pôda bola v období feudalizmu hlavnou kategóriou poľnohospodárskej pôdy. Na rozdiel od kuriálnej pôdy bola zaťažená daňami. Patrili k nej vnútorné (intravilán) a vonkajšie (extravilán) pozemky obce, ktoré pozostávali z ornej pôdy a lúk. V rámci jednotlivých obcí sa pôda delila na urbárske usadlosti a ich zlomky. Nižšia výmera (štvrtinová alebo osminová usadlosť) sa takto považovala za želiarsku. V rámci želiarov sa rozlišovali želiari – domkári, ktorí vlastnili dom a menšiu záhradu a želiarov, ktorí nevlastnili dom a bývalí len v prenajatých priestoroch od zemepána. Jednu celú urbársku usadlosť tvorilo priemerne 16-40 uhorských jutier ornej pôdy a 6-12 jutier (na 6-22 koscov) lúk. (Tieto miery definitívne ustálil až zákon z roku 1836).

Urbáre obsahovali súpis pozemkového majetku a povinností poddaných.Pozemky neboli vo vlastníctve poddaných, vlastnilo ich panstvo. Poddaní ich dlhodobo užívali, a to bez právneho nároku na ne, ale so záväzkom plniť si urbárske povinnosti za ne voči majiteľovi. Táto pôda sa nazýva aj urbárska (rustikál). Panská pôda, ktorú obrábal zemepán vo vlastnej réžii sa nazýva dominikál. Poznáme tri druhy urbárskeho majetku:

– urbárske usadlosti – pozostávali z intravilánu (dvor, záhrada a záhumnie – vo výmere 1 a = 0,575 ha) a extravilánu. Extravilán tvorili pozemky – polia a lúky – výmera ktorých sa menila podľa bonity pôdy.

– želiarsky majetok – pozostával len z intravilánu, prípadne menšieho extravilánu, ktorý nedosahoval minimálnu mieru extravilánu (1/8 sessie – usadlosti).

– domkársky majetok – pozostával len z bytu a najnutnejších vedľajších stavenísk.

Urbáre vznikali z iniciatívy majiteľov panstiev pre evidenciu platieb a dávok plynúcich im z poddanských usadlostí na ich panstve. Obvykle sa tvorili pri zmene majetkových pomerov. Povinnosti poddaných tvorili buď peňažné platby, naturálie alebo robota. Zatiaľ čo v stredoveku prevažovali naturálne dávky, v skoršom novoveku prevažovala skôr robota. Niektoré urbáre obsahujú len konkrétny výpočet povinností a dávok za celú obec, ďalšie obsahujú aj súpisy poddaných podľa jednotlivých obcí s uvedením povinných dávok. Jednotnosť pri zápisoch nebola stanovená (až do urbárskej regulácie Márie Terézie v r.1767). Najstaršie urbáre na Slovensku pochádzajú z 15.storočia.

Po revolučných udalostiach v rokoch 1848 – 1849 bolo v Uhorsku zrušené poddanstvo. Zákonný článok číslo IX z revolučného roku 1848 a urbársky patent, vydaný viedenskou vládou 3. marca 1853, zrušili dedovizeň a urbársky pomer. V rámci Uhorska boli súčasne vydané dva patenty. Prvý podrobne vydeľoval kategórie pôdy v rukách roľníkov, ktorej sa priznával urbársky charakter a za akých podmienok sa mala stať súkromným majetkom. Namiesto dovtedajších urbárskych úžitkov ustanovil podmienky vydeľovania urbárskych lesov zo zemepanských majetkov. Proces prideľovania lesných podielov do vlastníctva bývalých urbárskych roľníkov (do r. 1767 mali na ne len užívacie právo) trval celé desaťročia a až do pridelenia boli povinní za užívanie lesov robotovať. Zákonným článkom uhorského snemu číslo LIII z roku 1871 „o úprave právnych a majetkových pomerov zostalých z urbárskeho zväzku, zrušeného zákonmi z roku 1848“ sa lesné prídely stali spoločným vlastníctvom urbárskych spoločenstiev, ktoré ich potom spravovali.

Podľa tohto zákona sa za urbársky majetok mali považovať pozemky, ktoré boli súčasťou urbárskych súpisov alebo s nimi bolo hospodárené ako s urbárskymi. Po zrušení poddanstva mali aj podľa zákona z roku 1871 poddaní právo úplného vlastníctva a voľného využívania urbárskeho majetku, ktorý mali v držbe. S takýmito pozemkami sa vlastníctvom bývalých urbárnikov mali stať aj už zákonite vydelené, alebo v budúcnosti vyčlenené pasienky a lesy ako spolupatričnosť k urbárskym pozemkom a usadlostiam. Po zrušení urbáru zanikol aj rozdiel medzi zemianskymi (kuriálnymi) a urbárskymi pozemkami. Urbárskou majetkovou úpravou (segregáciou) boli oddelené urbárske pozemky od zemianskych a urbárnik sa stal vlastníkom pozemku, ktorý dostal od zemepána do úžitku za vopred dohodnuté plnenia. V novovznikajúcich pozemkových knihách ustanovených na základe zákona z roku 1855 bola právna povaha urbárskych pozemkov označovaná najmä z dôvodu, že k nim prislúchali zvláštne urbárske príslušnosti, a to najmä lesy a pasienky.

Roľníkom boli väčšinou prideľované menej kvalitné lesy, ktorých stav sa navyše zhoršoval, pretože vzniknuté spoločenstvá neboli za daných okolností schopné zabezpečiť dodržiavanie rôznych zákonov a predpisoch o hospodárení v lesoch. Väčšinu týchto ustanovení zastrešoval zákonný článok XXXI. z roku 1879 a neskôr zákonný článok XIX. z roku 1898, ktorý upravoval hospodárenie v lesoch, vyčlenených do nedeliteľného spoluvlastníctva bývalých poddaných. V rámci ďalších pozemkových reforiem sa rozloha urbárskych lesov ešte zvýšila, takže v roku 1954 mali na Slovensku výmeru 418 tisíc hektárov.

Podobné spoluvlastníctvo ako urbárske bolo zemianske spoluvlastníctvo, nazývané komposesorát, ktoré bolo založené na starom práve. V prípade, že v obci žilo viac šľachticov a určité nehnuteľnosti mali v spoločnom vlastníctve, ako napríklad lesy, pasienky, ale aj právo čapovania piva a rybolovu, vytvorili si zemiansky komposesorát. Na jeho čele stál obyčajne najskúsenejší a najstarší člen rodu. V Liptove je známych viacero takýchto zemianskych ustanovizní od početne najväčších, akým bol Lehotskovský komposesorát v Kráľovej Lehote, až po najmenšie, akým bol zemiansky komposesorát v Liptovských Beharovciach.

Zo spomínaných faktov však vyplýva, že tak rozšírené pomenovanie spoločenstiev vlastníkov lesov vo forme bývalí urbarialisti alebo aj urbárnici, ktoré sa zaužívalo od začiatku 20. storočia, nie je správne a nevystihuje presne formu vlastníctva, ktorou spoločný lesný majetok je. Preto je aj z historického hľadiska najsprávnejšie, aby sa podobné zduženia nazývali pozemkovými spoločenstvami, alebo spoločenstvami vlastníkov lesov.

Úryvky z knihy Petra Viteka “Dejiny urbárskeho spoločenstva v Liptovskej Kokave”