Vážení podielnici, občania.
„ Hríby. Na tie som chodil hádam najradšej. Buď s rodičmi, starými rodičmi, či kamarátmi. Ten pocit, keď som v tráve, machu či ihličí zhliadol hnedý klobúčik „dubáka“, ten pocit radosti bol hádam silnejší ako vianočné darčeky pod stromčekom – aspoň pre mňa. Obľúbenými hríbovými „destináciami“ boli „Vlčia jama, Badzgoň, Vlková, Strýčkovo. Všetko v blízkosti Kokavy, kde sa dalo dostať pešo, nanajvýš na bicykli. Ráno sa išlo zavčasu, ešte za brieždenia. Samozrejmosťou boli gumáky, lebo bola ešte rosa. V lese bolo príjemne chladno. Čižmy sa leskli od vlhkej trávy ako „naboxované“. A hlavne - bolo ticho, okrem spevu vtákov, lebo tie vstávajú zavčasu. Niekto by mohol namietať – a čo, okrem teba už nikto nechodil na hríby ? Ale áno. Vždy sme stretli susedov, či vzdialenejších susedov z Kokavy, navzájom sa pozdravili a zhodnotili „úlovky“. Ale akosi sme sa v tom lese stratili – rozpŕchli. Vždy som mal pocit, ako by som mal časť lesa len pre seba a hríby, ktoré tam rástli, rástli len pre mňa. Aj samotný les pôsobil akoby panensky – nedotknuto. Stromy boli zelené a pod nimi okrem života, ktorý do lesa patrí, už nič naviac ! „ – toto je časť môjho príspevku do Kokavských aktualít zo začiatku októbra 2018.
A aké je prepojenie tohto príspevku na súčasnosť? Od jari tohto roku až do cca začiatku minulého týždňa (príspevok píšem 30.9.) bol v lese „kľud“ – kľud od ľudí. Neboli hríby ani čučoriedky, pre mnohých ľudí nebol dôvod chodiť do lesa. No zároveň to bol zvláštny kľud ! Namiesto toho, aby mi pri pohybe v lese pod nohami „čvŕkala“ voda v machu a tráve, tak mi pod nohami praskali vysušené konáriky a ihličie opadnuté z pomaly uschýnajúcich smrekov. Jar vyzerala nádejne, aj popršalo aj sadenice z jarného zalesňovania mali pomerne vysokú ujatosť. No ako prichádzal vrchol leta a teploty sa pohybovali okolo 30 °C a nie a nie zapršať, bolo jasné, že sa to prejaví aj v rozvoji podkôrnikovej kalamity – tzv. suchárov. Je to doslova nekonečný príbeh. V jednej časti so spracovaním suchárov skončíme a pokračujeme tam, kde sme pred časom začali. Už mi to nepríde ako lesnícka robota, ale zber „mŕtvych a ranených“ z bojiska, kde nepriateľ má stále navrch. Je stále evidentnejšie, že klíma sa mení, je čoraz suchšie a dreviny – hlavne smrek sa nestíha prispôsobiť. A čo ľudia? Väčšine je to jedno. Koncom septembra popršalo a začali rásť hríby. Hurá do lesa a nazbierať 100 či 200 a ešte sa aj pochváliť na facebooku. Teraz tie hríby smrekové začali rásť netradične - hlavne v tráve v smrekových mladinách. Dobrý znak, lebo len málo kto si uvedomuje, že podhubie je dobre vyvinuté a dáva predpoklad zdravému rozvoju týchto smrekových mladín. V podstate to znamená, že bez podhubia by smreky, ale ani iné dreviny nedokázali rásť - existovať. Hovorí sa tomu mykoríza . Hríby – plodnice sú len vonkajším prejavom podhubia. Sú to vlastne plody húb, ktoré produkujú výtrusy, prostredníctvom ktorých sa huby rozširujú.
Preto plody lesa zbierajme s mierou, aby mal dosť les aj jeho obyvatelia !
Ďakujem
Ing. Vladimír Zubček
predseda PSBU L. Kokava
